Milí kamaráti, milé maminy a milí tatinovia!
Už je to dávno, čo sme spolu naposledy niečo vyrábali, lepili či strihali. Tentoraz sme urobili zmenu. Vymysleli sme plán, obuli topánky a vyrazili na rodinný česko-slovenský výlet. Pýtate sa, ako nám spolu bolo? Posúďte sami… V jedno nedeľné, novembrové, svieže ráno sme sa stretli v lese Kemerburgaz Kent Ormanı. Bez dlhého otáľania sme sa pustili do úlohy pozbierať zopár konárikov približne rovnakej veľkosti. Pod nohami nám šuchotalo lístie, praskali konáriky a daždivá noc poodhalila nejeden skrytý hríb. Naše úlovky sme s radosťou a výskotom nosili rodičom a prenechali na nich ďalšiu časť úlohy. Tá znela jasne: Postaviť lode! Stali sme sa svedkami toho, ako sa z konárikov za pomoci pestrofarebných bavlniek krôčik po krôčiku stávali lode, lodičky, ponorky, pirátske základne či jednoducho paddleboardy. Nápadom sa medze nekládli. Každú totiž zdobil úplne iný klenot prírody. S hotovou loďkou v ruke sme sa konečne vydali na túru dlhú vyše troch kilometrov. Svieži vzduch nám pripomínal, že je tu už jeseň. Stromy sfarbené do teplých tónov lemovali našu cestu, ktorá nám v kruhu kamarátov šikovne ubúdala. A samozrejme úplne vyprázdnila naše brušká. Doplniť energiu bolo cieľom detského ihriska, kde sme sa dosýta vybláznili. Čas bežal rýchlo a nám neostávalo nič iné len sa posunúť ďalej. Náš cieľ bol istý, rozhľadňa. Jej strecha na nás vykúkala spomedzi stromov už počas cesty. Avšak jej nádherný výhľad sme si vychutnali po vyšliapaní piatich poschodí. Les, les, les. Kam sme sa pozreli sme obdivovali farebne zladené listy hrajúce jemnými tónmi. Boli sme fascinovaní, ale stále tu bolo ešte čosi, náš cieľ. Bol to kamenný akvadukt, ktorému základy položil turecký architekt Mimar Sinan. A my sme chceli „prísť na kĺb“ tomu, ako to s tým akvaduktom je. Môžeme alebo nemôžeme po ňom prejsť na druhú stranu? Vopred nás hnal pocit, že sme blízko a to nám dodávalo silu kráčať ďalej. Netrvalo to dlho a odrazu stál pred nami. Krásny, veľkolepý v celej svojej kráse. Jeho história na nás doslova dýchala. Dívali sme sa na majestátne klenby stavby a na malý okamžik sme mali pocit ako keby sme sa posunuli v čase. Bolo to okúzľujúce. Už nám nič nebránilo priblížiť sa k nemu a dotknúť sa ho. Kráčali sme pomaly a opatrne jeden po druhom v rade dlhom ako had krôčik po krôčiku, pomaly a opatrne. Zrazu sme stáli na ňom. Dýchal na nás… Bol to krásny pocit. Rozprestieral sa nám pred očami aj pod nohami. Nám deťom však urobilo radosť ešte čosi navyše. Za našu vytrvalosť a odhodlanie prísť až na samý koniec naplánovanej trasy sme dostali do rúk baterky. Oči nám svietili ako iskričky. Čo iskričky, ba ohňostroje! Na druhú stranu mosta bolo totiž potrebné prejsť istými zákutiami. A viac nám nebolo treba. Sladké odmeny vo vrecku, baterky v ruke a radosť, ktorú sme mohli krájať. Tešili sa malí aj veľkí. Malí z bateriek a veľkí naopak z tých malých. Radosť bola nákazlivá. Na druhej strane mosta sme na hladinu vytúžene položili loďky vyrobené vlastnoručne z konárikov. Pomaly sa knísali medzi vlnkami. Opantaní pocitom spokojnosti sme ich pohľadom odprevádzali na ich ceste a lúčili sa s nimi. Každá bola iná, každá bola krásna. Náš cieľ bol dosiahnutý. Plní veselých zážitkov, radosti a nabití novou energiou sme sa pobrali nazad domov. Celou cestou nám baterka v ruke pripomínala tie krásne zážitky, ktoré sme počas celého dňa spoločne zažili. Prišlo nám zrazu smutno sa rozlúčiť. Avšak nastávajúci súmrak nám jasne naznačil, že náš výlet sa definitívne ukončil ako bodka za vetou... Comments are closed.
|
Archiv
May 2024
|